ŠKREČUĽKOVIA

ŠKREČKY (Cricetinae) sú pomerne veľké, zavalité, krátkonohé myšovité hlodavce. Majú vel'ke lícné torby a dvojdielny žalúdok. Najznámejším zástupcom je škrečok obyčajný poľný (Cricetus cricetus). Žije sčasti v Ázii a v Europe a stále viac sa šíri z východu na západ. Vyhrabáva si 1 až 2 m pod zemou brloh, ktorý v najjednoduchšom prípade pozostáva z obytnej komory spojenej chodbou so zásobovou komorou. V jeseni možno v nej nájsť až 15 kg naznášaného obilia. Škrečok poľný sa považuje za nespratné a neskrotiteľné zviera. V zajatí staré škrečky len zriedka nažívajú v pokoji a samica, ktorá je od samca trochu väčšia, je schopná svojho partnera zabit'.

Ako laboratórne alebo domáce zvieratko sa chová škrečok zlatý (Mesocricetus auratus). Pochádza zo Sýrie, ale jeho divá forma je takmer neznáma. V roku 1839 objavil britský zoológ George Waterhouse škrečka zlatého v blízkosti sýrského mesta Aleppo. Svoj nález pomenoval Cricetus auratus, v preklade škrečok zlatý. Potom toto zvieratko upadlo takmer na sto rokov v zapomenutiu, len v britskom múzeu bolo možné obdivovať jeho kožušinu. V roku 1930 sa na škrečka zlatého znovu stočila pozornosť. Pri jednej exkurzí zo študentmi narazil profesor Aharoni zo zoologického oddelenia Univerzity v Jeruzaleme v sýrkej púšti na stavbu samčky škrečka zlatého s ôsmimi mláďatami. Zvieratá vyhrabal a vzal ich zo sebou. Prepravu a neprirodzené držanie v zajatí, bohužiaľ prežili len tri z nich. Tieto zvieratká priniesol Aharoni do zoologického ústavu v Jeruzaleme. Rýchlo sa rozmnožovali, takže koncom roka už žilo v chove človeka asi 300 škrečkov.